Vynájdenie rádia
Prvý rádiový signál vyslal v roku 1866 Mahlon Loomis z Washingtonu. Podarilo sa mu odvysielať správy na vzdialenosť dvadsať kilometrov a v roku 1872 vztýčil prvý pár rádiových stožiarov. Podobnými pokusmi sa zaoberal i rad dalších, z nich napr. Heinrich Hertz dokázal, že elektromagnetické vlny sa môžu pohybovať rychlosťou svetla. S týmto poznatkom súvisí aj iné pomenovanie pre tieto vlny - rádiové - lebo radiácia znamená "žiarenie". Od roku 1894 potom v tejto oblasti experimentoval dvadsaťjedenročný elektroinžinier Guglielmo Marconi, napol Brit a napol Talian. Za rok už odvysielal rádiové vlny z vysielača umiestňeného na jednej strane kopca do prijímača, ktorý nebol na dohľad. Stalo sa tak v Taliansku neďaleko Bolone. Talianska vláda o jeho vynález nejavila záujem, a tak sa Marconi obrátil s prosbou o pomoc na Britov. Na rozdiel od britskej vlády prejavila záujem pošta a tak v roku 1897 Marconi a jeho britskí príbuzní založili spoločnosť Wireless Telegraph and Signal Company, ktorá v roku 1900 zmenila svoje meno na Marconi Wireless Telegraph Company. Spoločnosť sa sústredila na inštaláciu rádiových prístrojov do lodí. 12. decembra 1901 sa uskutočnil prvý transatlantický rádiový prenos, keď Marconi odvysielal zo svojej rádiovej stanice v Poldhu Point v Cornwalle morseovou abecedou hlášku S (tri bodky) a signál bol zachytený až na Newfoundlandu. Do tej doby sa všetky rádiové prenosy uskutočňovali prostredníctvom morseovej abecedy. V roku 1906 však prebehlo prvé rádiové vysielanie s použitím mikrofónu. Jeho aktérom bol Reginald Aubrey z Brant Rock v Massachusetts. Prvé pravidelné rádiové prenosy začala pokusne prevádzkovať v roku 1907 spoločnosť Lee de Forest Radio Telephone Company v New Yorku. Prvý program zložený z hudby na gramofónových platniach odvysielal v roku 1907 Thomas Clark z Detriotu, aby pobavil posádky parníkov na Veľkých jazerách. BBC po prvý krát vysielala 14. novembra 1922 o 6. hodine popoludní. Vysielanie tvorilo iba spravodajstvo. V tej dobe skratka BBC ešte znamenala British Broadcasting Company, až neskôr sa jej názov zmenil na British Broadcasting Corporation.
Rádio - aké bolo vo svete i u nás
Prvé verejné vysielanie sa uskutočnilo v roku 1906 v USA, ale najstaršia rozhlasová stanica KDKA začala pravidelne vysielať v Pittsburghu v roku 1920, v Európe anglická BBC v roku 1922. Medzi prvými v Európe bolo aj Československo, kde začala pravidelne vysielať pražská stanica Radiojurnal v máji 1923.
Na Slovensku začala pravidelne vysielať Bratislava 3. augusta 1926. Vysielalo sa zo štúdia zriadeného provizórne v tzv. Vládnej budove na Vajanského nábreží. Vysielačka bola umiestnená na streche Policajného riaditeľstva na Špitálskej ulici v budove nazývanej U dvoch levov. Na jar 1927 [17. apríla] začala pravidelnú činnosť vysielacia stanica v Košiciach - Haniske. V Bratislave neskôr pre rozhlasové štúdio postavili samostatnú budovu na Jakubovom námestí, prvú na európskom kontinente vyprojektovanú špeciálne pre potreby rozhlasu.
Rozhlas U dvoch levov
Bolo to v novembri 1925, keď sa začala prevádzka modernej budovy policajného riaditeľstva na Špitálskej ulici v Bratislave, na ktorej priečelí sa týčia dva levy. Tu inštalovali rádiofónnu stanicu Hutovho typu s 15 metrov vysokou anténou. Stanica slúžila výlučne potrebám polície a prvé vysielanie sa týkalo krádeže vysokej peňažnej sumy. Stanica mala dobrú počuteľnosť, o čom svedčia aj ohlasy z okolia Bratislavy, Brna i z Rakúska.
V budove policajného riaditeľstva sa začalo aj s propagáciou počúvania rozhlasu. Dňa 11. februára 1926 usporiadali v jeho sále "Večer Rádia Brno," v rámci ktorého brnianska stanica vysielala slovenské piesne. Ochotu policajného riaditeľstva a prvé skúsenosti z práce bratislavského vysielača využila pražská spoločnosť Rádiožurnál, ktorá začala pripravovať inštaláciu vlastného vysielača. Samotnému vysielaniu predchádzala propagácia rozhlasu, ktorá začala na území celého Česko-Slovenska už v marci 1920 "Týždňom rádiofónie." Noviny prinášali odborné i populárne články aj programy rozhlasových staníc. Objavovali sa inzeráty propagujúce predaj prijímačov alebo súčiastok na domáce zostrojenie kryštálových prijímačov. V ďalších mesiacoch propagácia rozhlasového vysielania, ako aj stavby nového vysielača, pokračovala. O štyri mesiace sa prvý raz ozvalo to čarovné a dlhoočakávené "Tu Rádižurnál Bratislava."
[zdroj: Vladimír Hrančin, Historická Revue 7/2000, str. 34]
Z histórie výroby rádioprijímačov
Spočiatku sa rádioprijímače vyrábali ojedinele vo výskumných a výrobných pracoviskách, pričom sa aparáty používali na výskumné účely, navigáciu lodí a samozrejme v armádach. Sériová výroba - v minimálnych množstvách - sa začala pred prvou svetovou vojnou. Skutočná dielenská výroba sa datuje od začiatku 20. rokov, ale aparáty boli drahé a bolo ich málo. Rozšírili sa preto podstatne lacnejšie kryštálové prijímače, tzv. kryštálky. Ich používanie bolo podmienené výkonom dostupného vysielača, neboli však závisle od zdroja elektriny.
Prvé sériovo vyrábané prijímače pripomínajú súčasníkovi skôr akúsi meraciu aparatúru ako rádio. Prijímače zo začiatku 20. rokov boli drevené a ich pevnou súčasťou bola veľká rámová anténa. Na počúvanie boli okrem prijímača potrebné slúchadlá alebo reproduktor. Ten bol spočiatku dosť veľký, v značnej miere aj preto, že spravidla išlo o verejný príjem v kinách, reštauráciach a pod.
V prvej polovici 20. riokov sa viac-menej ustálila forma masívnej obdĺžnikovej drevenej skrinke so skosenou prednou stenou, pričom elektrónky boli umiestnené na skrini zvonku - tzv. allkoncert. Výrazne sa zmenšili aj reproduktory. Rozšírene boli pomerne jednoduché, s kruhovým kovovým rámom a nechránenou papierovou membránou. Začiatkom druhej polovice 20. rokov sa začali objavovať prijímače v tvare drevenej alebo plechovej truhlice, zväčša s odklopným vekom. Reproduktory pripomínali "trúbu" gramofónu, ale boli aj hranaté. Okrem papierovej membrány sa používal aj lakovaný hodváb. Ku koncu 20. rokov sa už pomerne často vyskytujú bakelitové prijímače v tvare truhlice so zaoblenými hranami a odnímaterľnou hornou stenou. Reproduktory sú zväčša tanierové, ale aj hranaté.
Začiatkom 30. rokov sa objavujú prvé prijímače so vstavaným reproduktorom, v zberateľskom žargóne nazývané kaplnky. Ich tvar bol podmienený technickým riešením - na prijímaciu aparatúru sa umiestnil okrúhly reproduktor a po prikrytí vznikol tvar. V polovici 30. rokov dospel vývoj prijímačov znova ku kvádru, avšak postavenému na najmenšiu stenu, t.j. kváder na výšku, ktorému sa hovorí pomník. Táto móda trvala iba dva-tri roky, ale prijímačov sa zachovalo pomerne dosť, nakoľko výroba sa výrazne zvýšila. V rokoch 1935-1936 sa v Európe začali vyrábať prijímače v tvare kvádra ležiaceho na dlhšej stene. Tento tvar sa udržal prakticky až do dnešných čias.
Začiatok výroby rádioprijímačov na Slovensku nám dosiaľ nie je presne známy. Vieme iba toľko, že v roku 1926 sa na Slovensku vykazujú dvaja koncesovaní výrobcovia. Išlo takmer isto o dielenskú montáž z dielcov a súčiastok vyrobených veľkými zahraničnými firmami, prípadne výrobu jednotlivých súčiastok. Bratislava mala v tomto smere v porovnaní s inými mestami isté priaznivé predpoklady. Nepochybne významná bola geografická blízkosť vedeckých a vzdelanostných centier Budapešti a najmä Viedne, ktorá mala svetoznámu technickú univerzitu so širokým zázemím technikov a rozvinutou priemyselnou základňou.
[zdroj: Quark, Ing. Rakovský a Ing. Holakovský]
