Zamysleli ste sa niekedy nad tým ako je možné, že po zapnutí vášho FM prijímača [ak chcete rádia] počujete hrať muziku, a to dokonca v celkom počúvateľnej kvalite?
Je to pozoruhodné, ale v podstate je to celkom jednoduché. Nechcem to ponižovať na úplne triviálnu záležitosť, ale v podstate v dnešnej dobe existujú už oveľa zložitejšie a lepšie hrajúce digitálne rozhlasové prijímače, ktoré prijímajú signál z rôznych družíc umiestnených tesne pod našimi "nebesami". Takmer každý rozhlasový prijímač je schopný prijímať signál vo frekvenčnom pásme 87,5 až 108,0 MHz [1 megahertz = 1.000.000 Hz]. Toto pásmo je označované tiež FM, t.j. Frekvenčná Modulácia a pre každú rozhlasovú stanicu je vyhradená šírka pásma kanálu cca. 250 kHz. Vysielanie dokáže väčšina prijímačov spracovať buď na monofónny alebo stereofónny zvukový signál.
Stereofónny zvuk sa dá vysvetliť na veľmi jednoduchom príklade. Ak by ste sedeli v sále, kde by sedelo X hudobníkov hrajúcich nejaké klasické dielo, v niektorých prípadoch by asi nebolo obtiažne sluchom lokalizovať povedzme slákovú časť telesa. Keďže človek vníma zvuk dvoma ušami, do každého z nich sa dostáva čosi iné a v mozgu sa tým vytvára priestorový vnem. Takže stereo ešte neznamená, že máte dva reproduktory a hlavne nie v tom prípade, ak z oboch hrá to isté. Pod stereom sa myslí, ak by ste už spomínaný symfonický orchester snímali dvoma mikrofónmi [označme si ich mikrofón L a mikrofón R] a nahrávali do dvoch nezávislých stôp, do stopy L a do stopy R a následne prehrávali na dvoch nezávislých reproduktorových sústavách L a R. Pokiaľ však niekto vlastní iba monofónnu sústavu, je nemysliteľné aby sa do jeho reproduktora dostávala iba jedna zo zaznamenaných stôp, ľavá alebo pravá. Veď si predstavte, že by ste zo svojho mono prijímača počúvali iba pravú časť orchestra a dychová sekcia by nehrala vôbec, v lepšom prípade by len tak ševelila v pozadí.
Práve preto je pre jeden vysielač vyhradená až 250 kilohertzová šírka pásma kanálu. Je rozdelená na viacero dielčích častí a v každej z nich sa prenáša čosi iné. Zlúčenie prenosu monofónneho signálu zvlášť a stereofónneho k tomu sa nazýva multiplexovanie. Je to v podstate prenos viacerých informácií v jednom prenosovom kanály a odborne procesu zlučovania hovoríme FDM alebo frequency division multiplexing. Pri monofónnom príjme sa reprodukuje zlúčenina ľavého kanálu s pravým, t.j. L+R, ktorý je obsiahnutý v pásme od 50 Hz až 15 kHz. Zvyšná zložka potrebná na vytvorenie stereofónneho signálu, čo je rozdiel napätí pravého a ľavého kanálu L-R sa namoduluje na frekvenciu 38 kHz, čo je tzv. subnosný kmitočet a je to presná polovica tzv. pilotnej frekvencie 19 kHz. Zaberá pásmo od 38-15 kHz = 23 kHz až 38+15 kHz = 53 kHz. Pilotná frekvencia nesie informáciu o okamžitej fáze subnosného kmitočtu, čo je potrebné pri dekódovaní stereofónneho signálu v rozhlasovom prijímači. Takto vzniknutý komplexný signál sa nazýva kompozitný signál. Kompozitný signál sa celý frekvenčne namoduluje na nosný kmitočet [povedzme 90,8 MHz] a vysiela sa do priestoru.
A je to! Dúfam, že som vás veľmi nepoplietol problematikou rozhlasového vysielania, ale písať napríklad o digitálnom rozhlasovom vysielaní je skoro ako tancovať na fotografie. Priznám sa, že zatiaľ som sa problematikou "číslicového" vysielania príliš nezaoberal, ale príde na psa mráz. Ale vtedy budem už pravdepodobne v dôchodkovom veku. A kto vie..., možno ani nie...
Ondro Farkaš, Monokel
