Medzivojnová Československá republika patrila medzi prvé krajiny sveta s vlastným rozhlasom. Poniektorí jej občania už začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia využívali právo poskytnuté im zaplatením koncesionárskeho poplatku: Usadili sa k rádioprijímačom, vybaveným bizarnými baňatými elektrónkami, alebo sa so slúchadlami na ušiach skláňali nad jednoduchými kryštálkami a počúvali vysielanie vtedy ešte nemnohých rozhlasových staníc.
V mladom štáte od roku 1923 pôsobila na poli rádiofónie určenej verejnosti pražská spoločnosť s ručením obmedzeným Radiojournal. Po Prahe a Brne rozšírila svoje podnikanie aj na Slovensko, kde roku 1926 začala s vysielaním z Bratislavy a o necelý rok neskôr z Košíc. Modernou súčasťou scenérie niekoľkých lokalít Slovenska sa stali stožiare rozhlasových vysielačov, ktoré pre Radiojournal budovala a udržiavala poštová správa. Vybavenosť medzivojnového Slovenska vysielacími zariadeniami bola výrečným indikátorom uplatnenia sa nového masovokomunikačného prostriedku, ako aj vtedajších kultúrnopolitických pomerov u nás.
Keď roku 1924 kompetentní pracovníci ministerstva pôšt a telegrafov v Prahe rokovali o pokrytí štátu rozhlasovým signálom, navrhli vybudovať po jednom vysielači pre Prahu, Brno a Košice, pričom predpokladali, že brniansky obsiahne okrem Moravy aj takmer polovicu Slovenska. Autori návrhu nehľadeli na potrebu poskytnúť poslucháčom západnej časti Slovenska relácie v slovenčine, museli totiž vedieť, že výroba takýchto relácií v Brne so zreteľom na absenciu potrebného autorského a interpretačného zázemia neprichádzala do úvahy. Navrhované riešenie nevyhovovalo ani po technickej stránke: plochy troch kruhov na mape síce takmer ideálne prekrývali pretiahnutý tvar ČSR, ale nákres vyjadroval skôr želania ako triezvy odhad reality. Ukázalo sa, že brniansky vysielač by zasahoval podstatne menšiu časť Slovenska, než sa predpokladalo. Pri tvorbe koncepcie prejavili autori neskúsenosť s novým odvetvím rádiotechniky a pokiaľ išlo o vzťah k potrebám západoslovenských poslucháčov, konali v súlade s oficiálne presadzovanou tézou o československom národe.
Netrvalo dlho a predstavy o umiestnení vysielačov na Slovensku sa zmenili, pričom sa povedľa technických hľadísk uplatnili aj politické dôvody. Obavy politických predstaviteľov vyvolávala skutočnosť, že voči viedenskému a budapeštianskemu rozhlasovému vysielaniu zasahujúcemu Bratislavu a juh Slovenska, neexistuje domáca protiváha, čo v podmienkach nestabilizovaného štátu považovali z hľadiska bezpečnosti za nepríjemný nedostatok. Na naliehavé požiadavky Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska reagoval poštový rezort rozhodnutím urýchlene inštalovať v Bratislave vysielač, ktorý sa mal uvoľniť po zakúpení nového zariadenia pre Prahu.
Za sídlo prvého rozhlasového vysielača na Slovensku vybrala poštová správa budovu policajného riaditeľstva [v súčasnosti Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave] na Špitálskej ulici. Vedením inštalačných prác poverila Ing. Jaroslava Stránského – bola to prvá samostatná úloha budúceho akademika, vynikajúceho predstaviteľa českej slaboprúdovej elektrotechniky. Začiatkom leta 1926 technici rozvinuli nad policajným riaditeľstvom anténu a jej zvod spustili do jednej z prízemných miestností budovy, kde sa nachádzal malý polkilowattový vysielač. Po uspôsobení pre vysielanie na vlne 300 m, pridelenej Bratislave začali pracovníci novej odbočky Radiojournalu 3. augusta 1926 z provizórneho štúdia vo Vládnej budove na Vajanského nábreží pravidelne šíriť rozhlasové relácie.
Počiatočné nadšenie poslucháčov, vyvolané čírou prítomnosťou slovenského slova v "éteri", čoskoro ochladlo. Bratislavské vysielanie síce zachytili v Nitre, Komárne, Brne, Žiline, Ostrave, vo Viedni, ba až v Českých Budějoviciach, išlo však o náhodné javy. Vysielač dokázal spoľahlivejšie pokryť len územie Bratislavy a najbližšieho okolia, pričom signálu aj tu chýbala náležitá kvalita. Jednoduché riešenie zariadenia spôsobovalo nestabilnosť nosnej vlny a teda kolísanie príjmu, najmä pri elektrónkových prijímačoch. Okrem toho majiteľom týchto aparátov rušil bratislavský vysielač posluch iných staníc.
Druhý slovenský vysielač
Na východnom Slovensku sa miestni rádioamatéri popri záujme o počúvanie rozhlasových relácií vehementne dožadovali účasti na ich tvorbe. Vedenie Radiojournalu vyhovelo nedočkavým Košičanom a pristúpilo na provizórne vysielanie. V neďalekej obci Haniska malo miestne poštové riaditeľstvo rádiotelegrafný vysielač o výkone 1,25 kW, za pomoci ktorého rozhlasoví nadšenci už na Vianoce 1925 uskutočnili vôbec prvé rádiofonické pokusy na Slovensku. Po viac ako roku naň opäť nainštalovali mikrofónový obvod a od Veľkonočnej nedele 17. apríla 1927 sa na vlne 1870 m pravidelne ohlasovala košická pobočka Radiojournálu. Vysielala každý večer, ale iba zo dve hodiny, lebo vysielač musel slúžiť predovšetkým pošte. Kvalita príjmu zodpovedala provizórnej povahe vysielacieho zariadenia, takže zakrátko sa aj v Košiciach ozývali prejavy nevôle poslucháčov.
Napriek všetkým ťažkostiam a nespokojnosti nedočkavej verejnosti bolo by nespravodlivé vyjadrovať sa o prvých vysielačoch Radiojournálu na Slovensku a o ich činnosti len negatívne. Zodpovedali dosiahnutej úrovni techniky a zniesli porovnanie s technickým vybavením európskych rozhlasov. Zároveň znamenali nástup k rádiofikácii Slovenska a umožňovali aspoň časti obyvateľstva prístup k rodiacej sa domácej rozhlasovej tvorbe. Ostatne, poštová správa už v čase otvárania vysielania v Košiciach organizovala nákup nových vysielacích aparatúr pre obidve slovenské odbočky Radiojournalu.
Nová technika
Východoslovenský fónický vysielač vyrobila britská firma Western Electric. Poštová správa mala na zreteli začínajúcu sa tlačenicu na rozhlasových vlnách a s tým súvisiacu hrozbu vzájomného rušenia sa rozhlasových staníc, preto požadovala od výrobcu, aby venoval zvýšenú pozornosť stabilite nosnej vlny. Dodaný dvojkilowattový vysielač túto požiadavku spĺňal. Pri budove rádiotelegrafnej ústredne pri Haniske preň robotníci vztýčili dva stometrové stožiare. Personál po prvý raz spustil nové zariadenia do chodu 1. júna 1928, potom sa plynulo prešlo na bežnú prevádzku. Vysielač poskytoval na vlne 263 m solídny signál poslucháčom z Košíc a širšieho okolia, vďaka nemu mohli východoslovenskí rozhlasoví pracovníci pristúpiť k tvorbe niekoľkohodinového denného programu.
Výmena bratislavského vysielača sa udiala v nasledujúcom roku. Odborníci pôvodne rátali s výstavbou objektu pre jeho umiestnenie na vrchu Kamzík, no nepodarilo sa uzavrieť dohodu s vedením mesta o kúpe pozemku. Náhrada sa našla neďaleko Prievozu, vtedy ešte samostatnej obce, a myšlienka vybudovať vysielacie stredisko na Kamzíku sa uskutočnila až o niekoľko desaťročí neskôr. V septembri 1928 stála už v poli pri Prievoze [približne na dnešnej bratislavskej Gagarinovej ulici] budova pre vysielač. Ďalšie práce pribrzdila tuhá zima, jedna z najhorších v 20. storočí, s mrazmi, ktoré hatili dopravu na železnici a cestách, ochromili život miest i vidieka. Postupne však robotníci vybudovali elektrické prípojky, položili kábel spájajúci vysielač so štúdiom v meste a technici talianskej firmy Marconi umiestnili v Prievoze sedem kovových skríň s jednotlivými blokmi 12-kilowattovej vysielacej aparatúry. Po trojmesačných pokusoch v nedeľu 4. mája 1929 vysielač definitívne nahradil svojho predchodcu.
Nové vysielače, ktoré zodpovedali dobovým požiadavkám na modernú techniku, sprístupnili tvorbu Radiojournalu ďalším poslucháčom na západnom aj na východnom Slovensku v dokonalejšej zvukovej podobe. Poštový rezort však nezabezpečil potrebné vysielacie kapacity, takže signálom ostali nepokryté dosť rozsiahle časti stredného Slovenska, vzdialenejšie oblasti východného Slovenska a takmer celej Podkarpatskej Rusi. Konzervatívne zmýšľajúci pracovníci poštovej správy sa totiž prednostné zameriavali na oblasť klasickej poštovej činnosti a pri rozhlasovej technike sa uspokojili s dosiahnutými výsledkami. Váhavosť s budovaním ďalších vysielačov na Slovensku vyplývala aj z uvedomovania si biednej hospodárskej situácie obyvateľov. Mnohí si nemohli dovoliť stať sa rádiokoncesionármi, čo sa prejavilo na menšom objeme príjmov z výberu koncesionárskych poplatkov, takže rozhlasová činnosť na Slovensku bola finančne stratová. Roku 1931 sa síce zvýšili výkony vysielačov – bratislavského na 14 kW a košického na 2,6 kW, ale tieto opatrenia sa ukázali ako nedostatočné. Pri rýchlom rozvoji vysielacej techniky a intenzívnej výstavbe vysielačov v zahraničí stačilo niekoľko rokov a ČSR už predsa len zaostávala za viacerými európskymi štátmi, predovšetkým za Nemeckom a Maďarskom, čo bolo povážlivé zo zahraničnopolitických dôvodov.
Zaostávanie ešte viac vyniklo, keď do hry dôrazne vstúpila rozhlasová propaganda. Roku 1933 uviedlo Maďarsko do prevádzky 120 kW budapeštiansky vysielač, ktorý dopravoval umne tvorené relácie na celé južné Slovensko a juh Podkarpatskej Rusi, kde u maďarského obyvateľstva cieľavedome živili myšlienku obnovenia Uhorska. Psychologicky nepriaznivo pôsobil nepomer medzi mohutným, sebaistým hlasom Budapešti v porovnaní so skromnými hlasmi Bratislavy a Košíc.
Banskobystrický vysielač
Keď roku 1933 ČSR získala právo vysielať na vlne 765 m, uvažovalo sa o umiestnení vysielača, ktorý by vykryl priestor, kam nezasahoval ani bratislavský, ani košický vysielač. Záujem prejavili napríklad Martinčania, ktorí argumentovali svojim kultúrnym zázemím. Keďže sa s budovaním štúdia pri vysielači nerátalo, do úvahy sa brali len technické podmienky. Po dôkladných meraniach padlo rozhodnutie v prospech Banskej Bystrice.
So stavbou na vrchu Laskomer sa začalo na jeseň roku 1935. Do nasledujúcej jesene tam pracovníci Banskej hutnej spoločnosti a Vítkovických železiarní vztýčili dvojicu až dvesto metrov vysokých anténnych stožiarov. Vlastný vysielač dodala firma Société Française Radioélectrique, v ktorej dielňach vyrobili aj prvý bratislavský vysielač. Prvé pokusné vysielanie mohli poslucháči zachytiť 11. novembra 1935, slávnostné otvorenie riadnej prevádzky sa udialo 24. mája 1936 za účasti najvyšších vládnych činiteľov.
Špecifikom 30-kilowattového banskobystrického vysielača bola jeho smerová účinnosť. Anténny systém uspôsobili tak, že podstatnú časť energie vyžaroval na východ, vďaka čomu sa podarilo uspokojiť záujem o rozhlasové relácie na strednom Slovensku, Spiši i v Šariši. Keď sa roku 1936 zvýšil výkon košického vysielača na 10 kW, dosiahlo sa súvislejšie pokrytie podstatných častí Slovenska rozhlasovým signálom. V Banskej Bystrici Radiojournal nezriadil svoju odbočku, vysielač preberal relácie všetkých rozhlasových staníc ČSR, ale predovšetkým Bratislavy a Košíc, čím prispel k utvoreniu slovenského rozhlasového programu ako subsystému celorepublikového programu. Pokiaľ išlo o zahraničnú konkurenciu, napriek výraznému zlepšeniu situácie v distribúcii rozhlasového signálu, tak ako Radiojournal nedokázal adekvátne konkurovať nemeckým vysielačom v pohraničných oblastiach Čiech a Moravy, tak sa ani na južnom Slovensku nevyrovnal s pôsobením vysielačov maďarských.
Úspech iredentistických síl roku 1938, ku ktorému svojím dielom prispeli aj maďarské vysielače, tvrdo postihol rozhlas na Slovensku. Hneď po odvysielaní správy o výsledkoch viedenského arbitrážneho rozhodnutia, na základe ktorého Maďarsko zabralo južné Slovensko vrátane Košíc, sa košický vysielač 2. novembra 1938 odmlčal. Ako chabá náhrada sa 11. novembra 1938 z Prešova ohlásil malý polkilowattový vysielač provizórne namontovaný na mestskej vodárni. V trojčlennej zostave – Bratislava, Banská Bystrica, Prešov – pracovali rozhlasové vysielače na Slovensku až do vybudovania nového zariadenia vo Veľkých Kostoľanoch roku 1941. Vtedy už predvojnové Československo ani jeho rozhlasová spoločnosť Radiojournal neexistovali.
PhDr. Vladimír Draxler, CSc. [1943],
pracovník Odboru mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu v Bratislave. Zaoberá sa dejinami a teóriou rozhlasu. Autor monografií Začiatky bratislavského rozhlasu [1975], Slovenské rozhlasové dramatické vysielanie 1926 - 1960 [1985]. V Slovenskom rozhlase vedie edíciu Príspevky k dejinám rozhlasu.
