V predchádzajúcom dieli seriálu sme si zhruba načrtli typy programu, ktoré vysielajú rozhlasové stanice a z čoho sa také rádio skladá. Dnes sa podrobnejšie zameriame na vysielacie pracovisko, ale technike sa ešte chvíľu nebudeme venovať.
Všeobecné požiadavky na vysielacie pracovisko
Vysielacie pracovisko slúži na výrobu vysielaného programu a kompletizuje sa tu program zo všetkých zdrojov do jeho finálnej podoby. Z vysielacieho štúdia sa púšťajú [podľa predchádzajúcej terminológie odbavujú] všetky skladby, moderátor a ostatné príspevky. Požiadavky kladené na takéto štúdio [pracovisko] možno v stručnosti zhrnúť do nasledujúcich bodov:
Maximálna jednoduchosť a prehľadnosť
Obsluha [vysielací technik, v horšom prípade samomixujúci moderáror] nemá vo väčšine prípadov žiadne technické vzdelanie. Hlavné požiadavky pri výbere týchto ľudí sú kladené na kvalitu a dynamiku vysielania, presnosť mixovania, cit pre rytmus a melódiu, znalosť hudby a podobne a nie na technické znalosti, na tieto účely sú v rádiu určení servisní technici. Najmä v poslednom čase sú časté programy typu "one man show" kde si moderátor aj sám mixuje a robí celý program sám. Má to určite hlavne ekonomické výhody pre zamestnávateľa, pokiaľ sa ale jedná o náročnejší program táto koncepcia zlyháva, lebo jeden človek jednoducho prestáva stíhať robiť kvalitne všetky veci.
Opísaný stav je bežný v súkromných komerčných staniciach. Narozdiel od nich vo verejnoprávnych médiách je základnou požiadavkou pri príjímaní zvukára vysokoškolské vzdelanie. Podľa môjho názoru je to veľmi správne, lebo treba mať aspoň základnú znalosť ako technické systémy fungujú aby ich bolo možné optimálne využívať.
Preto je nutné vysielacie štúdio starostlivo navrhnúť a potom štúdio fixne zapojiť bez možnosti užívateľom prevediteľných hardvérových zmien. Akákoľvek možnosť manipulácie otvára priestor pre vznik celej škály problémov.
Príklad z praxe: všetka technológia, ktorú netreba obsluhovať je zamknutá v racku, na klimatizácii je nastavená pevná teplota a na ovládač je priskrukrutkované 7mm hrubé plexisklo. Slúchadlá a iné prenosné zariadenia treba nainštalovať napevno na miesto určenia, lebo inak putujú po celom rádiu a nikdy nie sú tam kde ich treba [kábel slúchadiel sa napevno priviaže k zosilňovaču, strihací minidisk sa priskrutkuje k stolu]. Na prvý pohľad to znie smiešne, ale naozaj prax potvrdila, že odkedy boli priskrutkované minidisky, priviazané slúchadlá a zablokovaná klimatizácia neboli s nimi žiadne problémy. Z vlastnej praxe môžem uviesť ako príklad výpadok vysielania spôsobený moderátorkou, ktorá si omylom zavesila kabelku na sieťový vypínač mikrovlnnej linky prenášajúcej signál na vysielač, alebo pripojenie dvojkilowattového elektrického radiátora na špeciálny zálohovaný rozvod pre štúdiovú techniku. V tejto súvislosti nemôžem opomenúť môjho bývalého šéfa a súčasného technického riaditeľa Rádia Twist Františka Marona, s ktorým sme túto techniku priviedli do úplnej dokonalosti.
Pohodlie pri vysielaní a ergonómia pracoviska
Hlavná požiadavka je veľmi jednoduchá – všetky často obsluhované zariadenia a ovládacie prvky musia byť umiestnené v dosahu obsluhy [zvukového technika]. Je napríklad veľmi nepohodlné a únavné každé 3 minúty vstať a nastaviť si ďalšiu skladbu na dva metre vzdialenom CD prehrávači.
Zároveň, ale všetky ovládacie prvky, ktoré majú priamy vplyv na chod vysielania by mali byť zabezpečené voči náhodnému stlačeniu, alebo otočeniu. Tento trend je vidno aj u prepracovanejších odbavovacích softvérov, ktoré sa dajú ovládať napríklad len myšou a pre ich ukončenie je nutné viacnásobne potvrdiť tento úmysel. Takýmito opatreniami sa vyhneme výpadkom vysielania spôsobeným napríklad náhodným stlačením dôležitého tlačidla, vybratím práve hrajúceho CD z prehrávača, alebo zastavením skladby v dôsledku náhodného stlačenia klávesy na klávesnici.
Všetky dôležité indikátory a displeje musia byť v hlavnom zornom poli technika aby počas vysielania mohol sledovať všetky dôležité veličiny [úroveň signálu, časy na prehrávačoch, hodiny, stopky, rozpis vysielaných udalostí, iné dôležité alarmy – napríklad zapnuté vysielanie dopravných správ, červená na mikrofón, nefunkčnosť niektorých zariadení].
Zariadenia, ktoré sa obsluhujú menej často [počítač s archívom, málo používané prehrávače DAT, MD…] sa umiestňujú mimo hlavného pracovného poľa kôli prehľadnosti. Je treba si uvedomiť, že štúdio nie je pilotná kabína a technik nemôže mať pred sebou všetko, lebo stráca orientáciu. Tým sa stáva pomalším čo neprospieva dynamike a kvalite vysielania.
Príspevkové zariadenia by mali mať diaľkové spúšťanie. Najčastejšie je odvodené z riadiacich signálov vysielacieho pultu. Diaľkovým spúšťaním sa veľmi zjednodušuje obsluha celého štúdia, čím získa dynamika vysielania a zníži sa počet technikových chýb. Technik si nastaví príslušné príspevky a všetky zariadenia potom už ovláda len z pultu. Ručné spúšťanie je v tomto prípade veľmi nepohodlné a neprehľadné. Pre menej dynamické vysielanie typu vstup moderátora – 30 minútová skladba – vstup moderátora stačí, ale takýto program väčšinou komerčné stanice nevyrábajú. Architektúre vysielacích pultov sa budeme pomerne podrobne venovať neskôr.
Z hľadiska moderátora je potrebné mať k dispozícii napríklad počítač so všetkými potrebnými informáciami a hodiny presného času. Opäť je nutné mať všetky prístroje prehľadne usporiadané, aby počas vstupu nebolo nutné hľadať napríklad presný čas, a moderátor sa mohol sústrediť na to čo hovorí, nie na to ako si prepne displej.
Presný čas je pre každé elektronické médium veľmi dôležitý. Veľmi obľúbené sú preto rádiom riadené hodiny [napríklad vysielač DCF, alebo systém GPS], v rôznom vyhotovení. Na Slovenskom trhu sa dajú nájsť jednotlivé hodiny, ale aj celé systémy s centrálnym prijímačom a sústavou podružných displejov. Moderátori zväčša uprednostnia digitálne zobrazenie, pre jeho ľahkú čitateľnosť, technikovi môžu pomôcť analógové displeje, kde sa dá ľahko pohľadom bez počítania zistiť zostávajúci čas do konca relácie, do reklám a podobne.
Podľa typu vysielaného programu môžeme nájsť aj dve koncepcie vysielacieho pracoviska. Prvá používa štúdio rozdelené na réžiu a hlásateľňu. V réžii sedí zvukový technik so všetkými potrebnými zariadeniami. Hlásateľňa je špeciálne akusticky upravený priestor, s kvalitným napríklad kondenzátorovým mikrofónom. Táto koncepcia je vhodná na náročnejšie umelecké programy, ktoré vyžadujú vysoký dynamický rozsah a kvalitu snímaného zvuku.
Myslím, že jediná inštitúcia u nás, ktorá si môže dovoliť čítať správy do ticha [čím myslím naozaj do ticha], je Slovenský rozhlas. Majú veľmi starostlivo postavené hlásateľne, čo je aj vo vysielaní patrične počuť. U súkromných staníc je situácia horšia, lebo kvalitné akusticky upravené priestory sú veľmi drahé. Pre poslucháča je veľmi rušivé, pokiaľ počuje moderátora z nekvalitného priestoru, kde je počuť hluk počítačov, klimatizácie, alebo dokonca susednej kancelárie. Po príklady netreba chodiť ďaleko, stačí si zapnúť niektoré slovenské rádiá…
Druhá koncepcia využíva jednu spoločnú miestnosť pre hlásateľňu aj réžiu. Toto riešenie nájdeme hlavne u súkromných staníc, ktoré produkujú menej náročné [napríklad hudobné] programy. Tu menší hluk pozadia väčšinou nevadí, lebo v éteri nikdy nieje úplné ticho a rušivé signály sú prekryté napríklad "podmazom" pod každým moderátorským vstupom. Moderátor takto sedí väčšinou oproti technikovi, čo je veľmi výhodné z hľadiska ich dobrej a rýchlej komunikácie. Používajú sa menej citlivé, napríklad dynamické mikrofóny, so zúženou smerovou charakteristikou, aby sa zbytočne nesnímal hluk okolia.
Všetka, v štúdiu nepotrebná technológia, sa zvykne umiestňovať do oddelenej miestnosti, aby neprodukovala zbytočný hluk a teplo v štúdiu.
