Marián Grebáč
Takí sú rozhlasáci: Emil Benčík
Za vyše osemdesiat rokov svojej histórie sa Slovenský rozhlas vyprofiloval nielen ako spravodajsko-publicistické médium, ale najmä ako významná celospoločenská kultúrna a umelecká inštitúcia. Kultúrnosť a tvorivosť boli erbovými znakmi rozhlasu. V rozhlase pracovali ako redaktori, dramaturgovia, režiséri, herci, dirigenti i hlásatelia mnohé známe a významné osobnosti nášho kultúrneho, literárneho a hudobného života. a podieľali sa na vytváraní jeho profilu. Pojem “rozhlasák“ mal a má svoj zvuk. V cykle relácií Takí sú rozhlasáci predstavujeme starších zaslúžilých rozhlasákov a pripomíname ich tvorivý podiel na rozhlasovom vysielaní. Jedným z nich je aj bývalý redaktor a šéfredaktor literárno-dramatického a zábavného vysielania Československého a potom Slovenského rozhlasu Emil Benčík.
Dlhoročného rozhlasového redaktora a autora Emila Benčíka nemusím rozhlasovým poslucháčom predstavovať, poznajú ho, veď v Slovenskom rozhlase je doma štyridsať rokov.
V rozhlase pracujem a s rozhlasom spolupracujem bez jedného roku štyri desaťročia – a neľutujem. Boli to šťastné kroky, ktoré ma doviedli do rozhlasu a prežil som v ňom a s ním dlhé a krásne roky.
Začnime vari od začiatku. Narodil si sa v Zlatne pri Zlatých Moravciach 20.1.1933 – teda presne pred 77. rokmi. Dovoľ mi, aby som ti úprimne a priateľsky, zaželal veľa zdravia, tvorivých úspechov a mnoho poslucháčov a čitateľov.
Ďakujem. Sám sa čudujem, že som už taký starý. Ale tie dve magické sedmičky v mojom životopise ma nevzrušujú. Vek nie je zásluha, ani alibi, ani dôvod na chválu. Je to len vonkajší obal, dôležité je, čo je v ňom zabalené, teda obsah.
K obsahu sa dostaneme. Vyštudoval si slovenský a ruský jazyk a literatúru na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Učil si v Lokci, to je u nás na hornej Orave, a potom v Krupine na Pedagogickom gymnáziu. V roku 1956 si sa stal redaktorom a publicistom v denníku Smena. Prečo si učiteľské povolanie zavesil na klinec?
Nie preto, že by ma pedagogická činnosť netešila. Naopak. Od malička som túžil byť učiteľom. Potom ma však zvábili noviny, možnosť písať, tvoriť, publikovať. Tak som sa dal na novinárčinu. Ale pravdu povediac nestal sa zo mňa typický novinár kishovského razenia - nestal sa zo mňa „zúrivý reportér“, ba ani nezúrivý. Aj v novinách a časopisoch som sa venoval predovšetkým kultúre a literatúre. Písal som články o spisovateľoch a recenzie o o knihách.
V roku 1958 si sa stal zahraničným korešpondentom denníka Smena a neskôr aj českej Mladej fronty v Poľsku, vo Varšave a zároveň si tam pôsobil tam aj ako lektor slovenského jazyka a redigoval si časopis Život pre krajanov v Poľsku. Dá sa povedať, že si činil na obidve strany. To si sa mal čo oháňať, však?
Ani nie, bol som mladý, nabitý energiou, dychtivý po nových poznatkoch, skúsenostiach a zážitkoch. Bral som život ako jedinečné dobrodružstvo, ktoré môžeme prežiť len raz. A tu sa mi naskytla príležitosť hlbšie spoznať inú krajinu a iných ľudí. Pre mňa bolo moje desaťročné pôsobenie v Poľsku predovšetkým veľkým duchovným obohatením. Osvojil som si jazyk, spoznal som a prisvojil som si poľskú kultúru, literatúru a históriu. Môj kultúrny potenciál sa zdvojnásobil. Znalosť poľského jazyka a literatúry som potom čiastočne zužitkoval pri prekladaní: preložil som z poľštiny niekoľko kníh, publikácií a rozhlasových hier.
Prejdime teraz k tomu hlavnému, k tvojmu rozhlasovému obdobiu. Od roku 1971 do roku 1991, teda celých dvadsať rokov si bol šéfredaktorom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania Československého a potom Slovenského rozhlasu. Bolo ťažké v tých časoch byť vedúcim redaktorom v rozhlase?
Bolo to ťažké a súčasne aj ľahké. Stál som na čele vyše päťdesiat členného kolektívu redaktorov, dramaturgov a ostatných pracovníkov literárno-dramatického, kultúrneho a zábavného vysielania rozhlasu. Ťažké to bolo preto, že to bola doba mocenského diktátu jednej štátostrany. Museli sme hľadať cestičky ako obísť niektoré direktívy, príkazy, zákazy, ako nikomu neublížiť a vytvárať priestor pre tvorivé uplatnenie. Niečo sa nedalo, ale všeličo sa dalo aj vtedy. Naučili sme sa v tom chodiť a darilo sa nám dostávať do vysielania hodnotné umelecké, literárne, ba i zábavné programy. Ľahké to bolo preto, že v rozhlase pracovali tvorivé osobnosti na vysokej profesionálnej úrovni. Takí boli redaktori, publicisti, dramaturgovia, režiséri, herci, hlásatelia, na ktorých sa dalo spoľahnúť. Preto nepovažujem tie roky za stratené.
Ako šéfredaktor si sa osobne pričinil o etablovanie nového rozhlasového žánru – fíčra, ktorý je zvukovou obdobou a podobou literatúry faktu. Z tvojej iniciatívy a pod tvojim vedením sa 17 rokov vysielal aj prvý úspešný rozhlasový rodinný seriál Čo nového, Bielikovci.
Pokiaľ ide o seriál, takýto žáner v našom rozhlase chýbal. Počas pôsobenia vo Varšave som, samozrejme, počúval vysielanie Poľského rozhlasu. Poliaci už vtedy mali rozhlasový seriál o živote fiktívnej, ale typickej poľskej rodiny Matysiakovcov. Ten seriál bol v Poľsku ohromne populárny. V sobotu večer, keď ho vysielali, tri štvrtiny Poliakov si sadalo k rozhlasovým prijímačom. Keď som potom nastúpil do Slovenského rozhlasu, povedal som si: prečo by sme aj my nemohli mať podobný seriál.
Samozrejme, bolo treba vytvoriť na to podmienky: nájsť a angažovať autorov, dramaturgov, režisérov i hercov.
Mal som šťastie, lebo všetkých, ktorých som oslovil, myšlienka chytila a s oduševnením sa do toho pustili na čele s vedúcim dramaturgom Slavom Kalným. Našli sa aj autori, ktorí sa upísali tomuto seriálu na dlhé roky. Po dvojročnej príprave sa seriál Čo nového Bielikovci rozbehol a vysielal sa bezmála 17 rokov. Bez nadsádzky môžem povedať, že Bielikovci si získali mimoriadnu obľúbenosť a sledovanosť poslucháčov, aj vďaka vynikajúcim výkonom rozhlasových hercov, ktorí sa stotožnili so svojimi postavami natoľko, že aj civile sa oslovovali bielikovskými menami. Starší poslucháči si dosiaľ na Bielikovcov spomínajú.
A teraz by som sa chcel pristaviť pri rozhlasových fíčroch. Ako to bolo s ich uvedením do života?
Rozhlasové pásma sa vysielali aj predtým. Fíčer je náročnejšie a dynamickejšie, umelecko-publicistické a dokumentárne pásmo. V istom zmysle je to interžáner, ktorý využíva tvorivé prostriedky analytickej publicistiky i dramatických žánrov - rozhovory, reportáže, dialógy, autentické zvukové dokumenty i hudbu. A to všetko umocnené kompozíciou.
Fíčer je mierou tvorivosti, spracovaním a kompozíciou rovnako náročný ako rozhlasová hra.
Áno. S rozhlasovou hrou má spoločné aj to, že je to výsostne autorský žáner. Ak je v niečom moja skromná zásluha, tak v tom, že som vytvoril priestor pre tvorbu fíčrov v rozhlase, zriadil som špecializované fíčrové oddelenie a obsadil ho prvými fíčrovými redaktormi-autormi, ako boli Ernest Weidler, Ivan Lehotský a Ilza Klásková. A potom prišli ďalší nadaní autori – Táňa Kusá, Jozef Lenhart a plejáda mladších.
Emil, ty sám si autorom mnohých fíčrov. Práve v tomto žánri si dosiahol významné úspechy. K tvojim najvýznamnejším dielam patrí fíčrový seriál o Alexandrovi Dubčekovi - Prvý muž česko-slovenskej jari, o Andrejovi Hlinkovi - Zvon Andrej, o Slovenskom národnom povstaní - Dies veritatis-Deň pravdy, o holokauste slovenských Židov - Život a smrť s Dávidovou hviezdou. Zaoberal si sa aj problematikou druhej svetovej vojny: Teheránska, Jaltská a Postupimská konferencia, Norimberský proces, Operácia Overlord, Posledný deň vojny a prvý deň mieru. Vzburám proti totalitnému režimu v bývalom sovietskom bloku si venoval štvordielny fíčer Hlavou proti múru a mnohé ďalšie. Tvorba takýchto náročných rozhlasových relácií si vyžaduje veľa štúdia, veľa času pri hľadaní historických materiálov, pri počúvaní a výbere zvukových dokumentov a aj pri ich spracovaní. Baví ťa taký zložitý a náročný proces tvorby?
Baví ma, ba až fascinuje robiť ten typ fíčrov, ktorý mi je vlastný. Vo zvukovom archíve Slovenského rozhlasu sa nachádza množstvo autentických zvukových materiálov. Vlastne, je tam vo zvukovej podobe zachytená história posledného storočia. Tie autentické zvukové záznamy majú ohromnú výpovednú hodnotu, a preto rád po nich siaham a zaraďujem ich do svojich publicisticko-dokumentárnych relácií.
Vytvoril si aj mnoho rozhlasových humoristicko-satirických pásem – Akí sme , takí sme, Vaša výsosť Peniaze, Hej rup, vyhrňme si rukávy a ďalšie. Ale aj kabaretných programov i humoristických scénok a monológov. Si autorom profilov známych osobností v cykloch Ľudia, fakty, udalosti, Sólo pre..., Takí sú rozhlasáci. Veľkú časť tvojej rozhlasovej tvorby predstavujú literárne, dramatické a životopisné rozhlasové pásma. Si autorom umeleckých pásem o Jankovi Kráľovi, Hviezdoslavovi, Vajanskom, Jankovi Alexym, Jankovi Blahovi, Kolomanovi Sokolovi, F. Chopinovi, L. Tolstom, Chatamovi Sóferovi a mnohých ďalších.
Nadviazal som na rozhlasovú tvorbu svojich predchodcov, aj súčasníkov. Rozhlas mal to šťastie, že v ňom pôsobili ako redaktori a dramaturgovia mnohí vynikajúci slovenskí spisovatelia, dramatici a básnici, ktorí pre rozhlas aj tvorili. Ich zoznam by bol veľmi dlhý. Na ilustráciu uvediem aspoň také mená ako Dobroslav Chrobák, Ľudo Zúbek, Ivan Bukovčan, Peter Karvaš, Ján Kostra, Pavol Horov, Ján Solovič, Osvald Záhradník, Peter Jaroš, Ján Tužinský a mnohí ďalší. A bola to práve tá kultúrna atmosféra, ten tvorivý duch, ktorý v rozhlase vládol a ktorý priam nútil nielen mňa, ale všetkých programových pracovníkov k väčšej tvorivosti a vyššej profesionalite.
Emil, ty si ako prvý autor získal Cenu Vojtecha Zamarovského za rozhlasovú tvorbu. Aj odborná kritika pozitívne hodnotila tvoju tvorivú činnosť. Okrem toho ťa ešte zdobia ďalšie ocenenia. Cena Československého rozhlasu za seriál Čo nového, Bielikovci. Prvá cena v rozhlasovej žatve za fíčer Eroica Varsoviensis. Cena Literárneho fondu za cyklus umelecko-publicistických pásiem Dies veritatis – Deň pravdy. Medaila Alexandra Dubčeka za seriál Prvý muž Pražskej jari.
Uznania a ocenenia možno chvíľu potešia, ale neveľa znamenajú. Človek robí to, čo robí, nie kvôli týmto ozdobným hračkám pre vnukov, ale preto, že cíti takú vnútornú potrebu a chce niečo užitočné po sebe zanechať. Možno to znie pateticky, ale je to tak.
Ja predsa len tu uvediem na pripomenutie niekoľko citátov z recenzií tvojich rozhlasových relácií:
Emil Benčík patrí medzi najproduktívnejších a najvšestrannejších rozhlasových tvorcov. Všestrannosť a univerzálnosť je v rozhlase výhodou. Umožňuje autorovi tvoriť vo viacerých žánroch, experimentovať, obohacovať existujúce formy a hľadať nové cesty k literárnemu stvárňovaniu skutočnosti. Emil Benčík to robí a vďaka tomu je jeho tvorivé pero ľahko identifikovateľné...
Verejnoprávny rozhlas vydal na štyroch kazetách deväťdielne umelecko-dokumentárne pásmo o Alexandrovi Dubčekovi Prvý muž Pražskej jari, ktorého autorom je Emil Benčík. Ide o výnimočné dielo. Odzrkadľujú sa v ňom dlhoročné skúsenosti rozhlasového autora. Benčík je invenčný a plodný tvorca, v tomto žánri vytvoril už veľa vynikajúcich prác... Autor dokonale pracuje so slovom, pozná jeho silu, a to mu umožnilo vytvoriť pôsobivý a rozsahom monumentálny historický fíčrový cyklus...
Emil Benčík – priekopník literatúry faktu v jej akustickej podobe – úspešne rekonštruuje prelomové dejinné udalosti a stvárňuje portréty významných osobností našej i svetovej histórie....
Musím spomenúť, že si napísal aj lyricko-poetickú rozhlasovú hru so spevmi Zasadiť strom. Si aj autorom štyroch cyklov lyrických miniatúr Hniezdo na dlani a Tiché ruky. Aj texty pesničiek do svojich fíčrov a rozhlasových relácií si píšeš sám. Ani sa nečudujem, lebo ty si vlastne začínal ako básnik, a to lyrické v tebe, aj v tomto rozhlasovom žánri, prevážilo. Je to tak?
Neviem, či lyrickosť a poetickosť v pohľade na súčasný svet je prednosť, alebo skôr nevýhoda. Myslím si, že súčasný život väčšmi potrebuje kritickú analýzu ako ružový opar poézie. Ja však- či chcem, či nie – patrím skôr k takým akýmsi oneskoreným romantikom a rojkom. Čo už! Takú mám náturu.
V poslednom období sa venuješ predovšetkým literárnej tvorbe, najmä poviedkovej. V knihe poviedok Rebrík do neba a najmä v cykle Bezbožné povedačky vtipne a pritom citlivo, vzhľadom na háklivú tému, paroduješ zaužívané predstavy o nebi a pánubohu. Tvoj humor je presne taký, aký si ty sám, láskavý a hravý, nevysmievaš sa a nikoho neurážaš. Ale tieto poviedky nie sú len zábavné, neraz odhaľujú hlboko utajené záhyby ľudskej duše. To nebola práve najľahšia cesta k nášmu neraz puritánskemu čitateľovi. Prečo si si vybral akurát túto?
Tie poviedky dozrievali vo mne dlhý čas, no nemal som odvahu vyjsť s nimi na verejnosť – z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že ako redaktor kladiem vysoké nároky na literárnu tvorbu – aj na vlastnú, a dlho som sa nevedel zbaviť pochybností o ich hodnote. Po druhé – s ohľadom na háklivú tému, keďže ide o poviedky zbožné, ktoré sú zároveň i bezbožné, aby sa niekoho nedotkli.
No myslím, že priaznivý ohlas čitateľov a poslucháčov ťa zbavil tých pochybností. Mal som tú česť a pritom aj potešenie ako redaktor odvysielať tvoje poviedky v rozhlase. Pokračuješ v písaní poviedok?
Áno a dúfam, že sa ich čoskoro nazbiera na knižku.
Emil, ako sa ti „starlo“ v rozhlase a s rozhlasom? Stálo to zato? Zopakoval by si to aj v inom živote? Inými slovami: čo ti rozhlas dal?
Dlhoročnú prácu v rozhlase a spoluprácu s ním považujem za najväčšie a najkrajšie dobrodružstvo svojho života. Práca v rozhlase bola pre mňa veľkou príležitosťou a zároveň veľkou výzvou. A nielen pre mňa - rozhlas poskytoval tvorivým ľuďom možnosť plnohodnotne realizovať svoje literárne plány a predsavzatia. Som rád, že ma stretlo také šťastie a mohol som sa nazývať rozhlasákom a svojou tvorbou sa prihovárať poslucháčom.
Na záver som si pripravil takú malú zdravicu zostavenú z názvov niektorých tvojich fíčrov: Želám ti, aby sa ti podarilo Zasadiť strom, ktorý bude plodiť Slovenský chlebík, aby čoskoro nastal Deň pravdy, aby sme žili Podľa vzoru srdce, nech už nie sú Čierne dni v éteri, aby si nikdy nemusel ísť Hlavou proti múru, nech ťa sprevádzajú Plamienky nádeje a Vaša výsosť peniaze nech pravidelne dotuje tvoj skromný dôchodok.
Ďakujem.
Slovenský rozhlas organizuje 4. - 6. novembra 21. ročník Festivalu rozhlasovej tvorby. Cieľom festivalu je prezentácia a konfrontácia produkcie rozhlasových hier, rozhlasových dokumentov, vytvorených v slovenskom jazyku. Nadväzuje na tradíciu festivalov pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry. Jeho zámerom je vytvoriť podmienky na prezentáciu, vznik spätnej väzby, reflexiu a hodnotenie produkcie v jednotlivých žánroch. Festival má štyri súťažné kategórie: kategória pôvodných rozhlasových hier,. kategória rozhlasových dramatizácií, adaptácií, alebo prekladových hier, kategória rozprávkových hier a kategória rozhlasových dokumentov.
