Úplne nový typ vysielania, šíriaci sa naprieč celým Slovenskom. A v ňom mladík s veľmi charakteristickým, aj keď nie moc mikrofonickým hlasom, za to s extrémne silnou charizmou, ironickým humorom, jedinečným prejavom a z času na čas nevyberaným slovníkom. To všetko z neho za krátky čas robí ikonu, znejúcu z reproduktorov rádií hrajúcich na Slovensku. Poslucháčov zdraví Julo Viršík.
Popoludňajšie vysielanie Rock FM rádia sa volalo “In medias res”. Celé Slovensko si podprahovo zafixovalo, že v utorok ho vysiela Julo Viršík. A že vtedy je v rádiu sranda.
Julo bol osobitý typ moderátora. Bol iný, ako jeho kolegovia. Vyčnieval z radu. Kto si vtedy v utorok poobede zapol Rock FM, vedel, že tam bude chlap, púšťajúci do éteru “slovnú komédiu”. Sem tam si z kadečoho a kadekoho utiahne. Niekedy aj zo seba a sem tam aj z nie celkom zorientovaných poslucháčov, volajúcich do vysielania.
Doménou Julovho vysielania boli telefonické súťaže. Väčšinou jednoduchá otázka, tipovačka nejakého číselného vysledku. Napríklad: “Aká vysoká je futbalová brána?”. Ľudia volali a tipovali, až kým sa nedopracovali k správnej odpovedi. Výherca si mohol vybrať pesničku a niekomu ju venovať. V tom lepšom prípade vyhral CD a nálepky, čo bola v tom čase veľká vec.
Táto súťažná otázka potom u Jula zľudovela na veľmi dlhú dobu. Používal ju vždy, keď bežala nejaká súťaž a dovolal sa poslucháč, ktorý sa namiesto odpovede opýtal: “A aká je vlastne súťaž?”. Julova pohotová odpoveď vždy vtedy znela: “Aká vysoká je futbalová brána!?” - chrstol do mikrofónu s veľkou dávkou sarkazmu a pustil známy jingel “ozembuch”, ktorý púšťal vždy víťazovi súťaže. V tomto prípade ozembuch zaznel tiež ako irónia a po ňom už len tón sklapnutého telefónu. Aj takéto ťahy robili z Jula jedinečného, akým nebol nikto iný.
Tých súťaží, ktoré ľudia milovali, bolo mnoho. Jednou z najznámejších boli Lodičky. Známa hra, podobná piškvorkám, ktorú sme ako školáci hrávali cez prestávky na štvorčekovom papieri. Julo si do štvorčekov zakreslil lodičky a úlohou poslucháčov bolo trafiť ich. Nezameniteľnou súčasťou Lodičiek bol podmaz od Ken Laszlo - Hey Hey Guy.
O Twentyfájv je asi zbytočné čosi písať. To sú navždy zakorenené jasné spomienky na kazetách, dodnes založených v prachu spodných šuflíkov slovenských domácností.
Julo, bol si a navždy budeš legenda. Pobral si sa za Ferom Horom a ďalšími známymi kolegami aj z iných rádií. A tak dovoľ rozlúčiť sa s tebou slovami, akými si sa sem tam vyznamenal v éteri. A za ktoré ťa ľudia žrali. Viem, že na konci tvojho posleného vysielania by si povedal asi takéto niečo: “Na záver vám púšťam El Condor Pasa. Majte sa fasa!”
