Slovenský rozhlas, jedna z architektonických dominánt Bratislavy, bol postavený v čase, keď umenie ovládal všadeprítomný socialistický realizmus. Napriek tomu, že ho mnohí považujú za "železnú päsť režimu, domáce [ale i zahraničné] architektonické kruhy mu dnes priznávajú aj pozitívne hodnoty. Vznikal síce ako jeden z nafúknutých monumentálnych pamätníkov, no práve preto mohli jeho tvorcovia experimentovať, použiť technológie či konštrukciu iným nedostupné. V príbehu tejto budovy už čoskoro nastane zásadný zlom - vedenie SRo ju mieni predať - takže vôbec nezaškodí návrat k jeho počiaťkom...
Stavby storočia
Nápad sa formoval od prvej polovice šesťdesiatych rokov, objekt skolaudovali v roku 1985. Architekt Štefan Svetko, posledný žijúci z troch autorov projektu, s odstupom času hodnotí toto obdobie ako pomerne priaznivé. "Boli to roky, keď sa architektúra začala vymaňovať z područia ideológie, zo stupídneho panelákového režimu, a nadväzovala na predvojnovú tradíciu, keď u nás vznikali kvalitné stavby, porovnateľné s vývojom vo svete." V rovnakom čase ako budova [vtedy ešte československého] rozhlasu vyrástli na Slovensku stavby ako fakultná nemocnica v Košiciach, sídlo Matice slovenskej v Martine, STV, dostavba - premostenie Slovenskej národnej galérie či Nový most nad Dunajom. Mnohé z nich [medzi nimi rozhlas] boli zaradené do súťaže stavieb storočia, ktorej absolútnym víťazom sa napokon stal Nový most.
Traja muži na... stavanie
O autoroch budovy rozhlasu rozhodla súťaž v roku 1963. Víťazom sa stal architekt Miloš Chorvát, investor sa však po zvážení všetkých za a proti rozhodol realizovať druhý najvyššie ocenený návrh. Pôvodnú zostavu tímu tvorili architekti Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Stanislav Talaš, posledného menovaného nahradil neskôr Barnabáš Kissling. Spoločná predstava sa formovala dlhší čas, no trojica sa zhodovala v jednom - vyhnúť sa obľúbenej zaužívanej koncepcii "plackovežiaka". Väčšina inštitúcií sa totiž v období socialistického realizmu stavala tak, že vstupné a spoločenské priestory boli združené v nízkej "placke", ku ktorej "prilepili" vežiak s administratívou. "Návrh sme stále korigovali kvôli potrebe expresívneho výrazu. Táto budova nemala vyzerať ako hocijaká iná inštitúcia," hovorí Svetko.
Žiadna Cheopsova pyramída
Rozložité priestory, ktoré rozhlas na svoju prevádzku nevyhnutne potrebuje, museli architekti sústrediť na malom pôdoryse. Keďže radikálne odmietali verziu tridsiatich poschodí nad sebou, zo začiatku uvažovali o rovnom dome s ustúpeniami na koncoch. Postupne však dospeli k symetrickej kompozícii oceľového koša, ktorá mala výhodu, že dokázala udržať samu seba - podobne ako kôš z prútia. Tak vznikol tvar obrátenej pyramídy, ktorý okamžite vyvolal medzi obyvateľstvom vznik fám a teórií. Od tvrdení, že ide o zmenšeninu Cheopsovej pyramídy, po úvahy nad negatívnymi energiami, ktoré takáto stavba do svojho okolia vyžaruje. Svetko považuje podobné názory za vtipné, od reality na míle vzdialené. Konečná forma budovy vyplynula totiž z jej funkcie a potrieb a bola úzko previazaná s použitým materiálom - oceľou. Na ideové väzby s exotickými kultúrami autori ani nepomysleli.
Ako sa kalila oceľ
Napriek tomu, že v bývalom Československu fungovali oceliarne v Košiciach a v Ostrave, v domácej architektúre sa tento materiál využíval minimálne. Do 70. rokov predstavoval doslova tabu - stavalo sa výlučne z panelov. Na Slovensku bol rozhlas prakticky prvou oceľovou budovou. Toto prvenstvo však so sebou prinieslo niekoľko nevýhod. Keďže stavitelia neboli na prácu s oceľovou konštrukciou zvyknutí a kontakty so svetovým vývojom boli viac než chabé, učili sa na vlastných chybách. Spojovacie systémy použité na stavbe rozhlasu vymýšľali architekti takpovediac na kolene v spolupráci s robotníkmi. Stalo sa tiež, že na slnečnej strane začala oceľová konštrukcia v lete praskať. Zlyhávali často základné veci, robotníci neboli zvyknutí pracovať profesionálne, precízne, takže samotní architekti trávili víkendy čistením obkladov, ušpinených od malty. Podľa Svetka sú niektoré miestnosti rozhlasu aj dnes "upravené horšie než maštale", čo je pre autora takéhoto projektu viac než ponižujúce.
[Ne]cesta do budúcnosti
Najväčší prínos znamenala interiérová úprava budovy rozhlasu. Trojica autorov zamýšľala vytvoriť akúsi kancelársku krajinu, plnú svetla, zelene, vzduchu. Priestory šiestich podlaží mali byť otvorené a vzájomne previazané. Túto myšlienku sa však nepodarilo realizovať do detailov, ostala iba torzom. Svetko sa domnieva, že šlo - v našich podmienkach - o príliš progresívne chápanie architektúry a života v nej. Našinec - nech je to úradník alebo kreatívny pracovník - stále uprednostňuje, keď sa môže zavrieť medzi štyri steny a nevidieť, nepočuť... V interiéroch rozhlasu sa nájdu rarity, akou je napríklad Veľké koncertné štúdio. Sála visí v priestore na oceľovej konštrukcii s pružinami zhora. Predtým sa kovové pružiny umiestňovali v spodných častiach akusticky náročných priestorov, opotrebúvali sa a časom strácali zmysel. V koncertnej sále rozhlasu nesú omnoho menšiu záťaž, je k nim voľný prístup a možno ich vymieňať.
Papierové sny
Nie všetky pôvodné zámery Svetka, Ďurkoviča a Kisslinga sa dočkali uskutočnenia. Architekti plánovali využitie terás a bezprostredného okolia budovy rozhlasu v prospech kultúrneho života, zamýšľali tiež ďalšie stavby. V čase, keď Slovenský rozhlas vznikal, bola Mýtna ulica takmer periférnou časťou Bratislavy. Rozhlas mal byť jednou z prvých budov, ktoré neskôr vytvoria priečnu os mestskej zástavby, teda akýsi prechod medzi Starým a Novým Mestom. Priečna os bola nápadom architekta Hrušku. Jej začiatok plánoval v predstaničnom priestore, pokračovala by popri areáloch vysokých škôl. Mala obsahovať ubytovacie, kultúrne, spoločenské a športové zariadenia a tiež koncepčne sústrediť vládne budovy. Projekt ostal napokon iba "na papieroch". Keďže sa dnes pozemky v blízkosti Slovenského rozhlasu rozpredávajú, ideálne predstavy sa stávajú neuskutočniteľnými. V meste sa realizujú projekty ako Národná banka Slovenska či budova VÚB, no bez vytvorenia uspokojivého náhradného konceptu.
Koniec jedného príbehu
Budova Slovenského rozhlasu v blízkej budúcnosti pravdepodobne zmení majiteľa. Architektúra, navrhovaná a pokrývajúca konkrétne potreby rozhlasu, ukrýva kvalitné technické vybavenie, ktoré ostane po predaji anonymnému kupcovi takmer nevyužité. Inštitúcia dostane nedostatočnú, provizórnu náhradu. Štefan Svetko si síce dokáže predstaviť využitie rozhlasovej budovy aj v podobe múzea moderného umenia či podobnej kultúrnej inštitúcie, takéto riešenie však môžeme od budúceho majiteľa asi len ťažko očakávať. Zdá sa, že predajom stavby sa zabijú dve muchy jednou ranou - budova samotná aj Slovenský rozhlas ako inštitúcia. V tomto prípade však pravdepodobne nepôjde o užitočnú dezinsekciu.
Naša architektúra v 70. rokoch minulého storočia
:: Most SNP, dnešný Nový most v Bratislave [1972 - 1973, Jozef Lacko, Ladislav Kušnír, Ivan Plameň] - použitá oceľová konštrukcia, most visí na lanách, ktoré napína šikmý pylón, nepotrebuje žiadne podporné stĺpy; stavba oddelila Staré Mesto od Hradu, čím vlastne obnovila stredoveký stav, keď boli a Hrad a mesto oddelené priekopou; pokladá sa za kontroverznú - je hodnotnou architektúrou, no zároveň sa v dôsledku jej umiestnenia zničila židovská štvrť spolu so synagógou; most teda výrazne narušil pôvodný urbanistický charakter mesta.
:: Matica slovenská v Martine [1963 - 1975, Dušan Kužma, Anton Cimmerman] - výškový blok na horizontálnej podnoži, ťažké kubické tvary sú ozvláštnené sochárskymi prvkami, ako napríklad štruktúrovanie betónu na fasáde; počas stavby bola použitá špeciálna technológia zdvíhaných stropov, čo znamená, že stropné dosky sa betónovali na najnižšom podlaží a až potom dvíhali na stĺpoch do konečnej výšky.
:: Dostavba Slovenskej národnej galérie - premostenie [1967 - 1979, Vladimír Dedeček] - realizovala sa iba časť pôvodného projektu, dostavbu tvori oceľový most s rozponom 74 metrov, jednotlivé podlažia sú stupňovito vysunuté nad chodník, severná stena je zasklená, kovový obklad mal byť iba dočasným riešením, no nikdy sa nevymenil; budovu považovali po roku 1989 za pamiatku režimu a niekoľkokrát sa uvažovalo o jej zbúraní. V súčasnosti je v rekonštrukcii, po ktorej ukončení bude slúžiť pôvodnému účelu.
:: Mestský sektor Petržalka [70. roky, kolektív autorov] - typická masová montovaná panelová výstavba, ktorá mala za úlohu poskytnúť ľudské bývanie väčšine, tvoria ju bloky so štandardizovanými, čo možno najlacnejšími bytmi. Sociológ Jiří Musil označil petržalské sídliská za "dobré nocľahárne", ktoré majú túto jedinú, ničím nerušenú funkciu so segregovanou dopravou. Ich veľkou nevýhodou je pomerne krátka životnosť.
:: Kramáre, fakultná nemocnica v Košiciach, veľká nemocnica v Banskej Bystrici, komplex liečebných domov v Piešťanoch, sanatóriá [70. roky], typické stavby toho obdobia, ktoré navrhoval projektový ústav Zdravoprojekt; sú zmesou zložitej a veľkolepej koncepcie, budovy majú nadsadenú mierku, sú to zvyčajne monolitické bloky kombinované s menšími pavilónmi.
Zdroj: Denisa Doričová, Hospodárske noviny
Fotogaléria:
- pred začiatkom stavby:
- rok 1971:
- rok 1972:
- rok 1973:
- rok 1974:
- rok 1975:
- budova a interiér SRo Bratislava po roku 2000:
Zdroj fotografií: SRo
