Ale pekne po poriadku... Keď sa vrátime do histórie, vypočutia uchádzačov bývali verejné už dlho a redakcia Radia.sk na ne chodí roky. Zúčastňovali sme sa na nich už niekedy po roku 2000 a hneď, ako to okolo roku 2013 bolo aspoň trochu technicky možné, začali sme robiť z vypočutí aj videoprenosy, ktoré však v tej dobe ešte narážali na dátové limity v 3G sieťach - tie to zvládali nie celkom ideálne. Denníky s prenosmi z tlačoviek začali v podstate po nás. Čo ale bolo hlavným motívom prenosov? Jednak sme chceli ukázať ako také vypočutia vyzerajú, keďže nie všetko sa dalo úplne verne zachytiť textom, chceli sme aby to bolo v reálnom čase, no hlavne sme sa koľkokrát doslova chytali za hlavu, aké nezmysly sa členovia licenčnej rady uchádzačov pýtali a najjednoduchšie to bolo ukázať, nech sa “prezentujú" sami, keď tiež po uchádzačoch o frekvencie vyžadujú prezentácie... Bežné tiež bolo, že sa nepýtali nič, čo vlastne zmysel vypočutia ako takého v podstate robilo zbytočným, keď navyše sa aj mnohí uchádzači hnali na toto vypočutie z druhého konca republiky. Frekvencie často dostal niekto, čo sa nevedel ani poriadne “predať”, sieť frekvencií skončila u niekoho s chabou prezentáciou bez základnej argumentácie, alebo u niekoho, čo sľuboval evidentné nezmysly a následne aj tak urobil niečo úplne iné. Stačilo sa pritom v problematike orientovať. Treba povedať, že prítomnosť kamery a prenosy úroveň vypočutí zlepšili, aj keď to stále nebolo tiež nič extra. Staršie vypočutia sa u nás dajú vyhľadať na webe. Bežné v minulosti bolo, že členovia licenčnej rady, navrhnutí kadejakými čudnými organizáciami (napr. plavecký klub a podobne) boli odtrhnutí od základných znalostí o mediálnom priestore, fungovaní súkromných médií, ich ekonomickej reality i toho, čo je a nie je možné, a tak ich otázky často pôsobili.
Späť ale k poslednému vypočutiu. V marci sa prvýkrát naskytla možnosť verejnosti byť pri rozhodovaní o voľných rozhlasových frekvenciách inak, ako v minulosti. Tentokrát mohla verejnosť nahliadnuť aj do procesu rozhodovania po samotnom vypočutí, ktoré v minulosti prebiehalo za zavretými dverami. O tom, ako vyzeralo, sme síce všetci mali svoju predstavu, ale teraz bola prvá možnosť rozhodovanie vidieť. Aj keď virtuálna prítomnosť verejnosti jeho “úroveň” určite tlačila nahor, nepôsobilo to ako debata odborníkov. Argumenty v prospech, či neprospech jednotlivých projektov pôsobili často, jemne povedané, rozpačitým dojmom. Mohli sme vidieť “v akcii” jedného z členov rady, ktorý sa celé vypočutie neopýtal nič, miestami pôsobilo, že tam pomaly zaspáva, a pri rozhodovaní navrhoval frekvenciu bez akejkoľvek relevantnej argumentácie udeliť projektu Rádia Energy, ktorého zástupcovia na verejnom vypočutí nakoniec neboli.
Rozhodovanie prebiehalo po jednotlivých frekvenciách, čo samé o sebe malo nastať až po nejakej základnej diskusii o rozdelení a rozbití celoplošnej siete po Rádiu Jazz. Menšie projekty, aj keď môžu nasľubovať nemožné, v praxi môžu mať existenčné problémy. Nakoniec, prax ukazuje, že aj majú a niektorí ani vysielať nezačnú. To, ako členom chýba prehľad, ukázalo aj vypočutie projektu Rádio v Nitre, ktorý v podstate už vysiela a nik z členov licenčnej rady sa toho nijak nedotkol. Značka sa objavuje na frekvencii iného vysielateľa - Rádia Wow. Ako odpájaný program pre Nitru a frekvenciou 93,6 MHz sa prezentuje i na webe, pričom to tiež nie je úplne v súlade so zákonom, keďže používa inú značku vo vysielaní Rádia Wow, ktoré by sa aj na nitrianskej frekvencii malo identifikovať len ako Rádio Wow a nie “Rádio v Nitre”. Nik z “radných” si to však nevšimol, resp. nevie o tom? Nakoniec, hlavná argumentácia pri žiadosti o voľnú frekvenciu bola, že Nitra nemá vlastné rádio, pričom v Nitre je už niekoľko rokov Rádio Plus, vysielajúce z UKF, ale ani to si nik z RVR nevšimol. Túto argumentáciu prevzali aj pri rozhodovaní o udelení frekvencie, a to člen rady v úlohe spravodajcu i predsedníčka. O predĺžení frekvencie Rádia Plus Nitra pritom budú rozhodovať v najbližšom výberovom konaní.
Prax a množstvo zaniknutých rádií, vysielajúcich v minulosti z Nitry, navyše ukázali, že nie je také jednoduché sa uživiť, a preto by diskusie s lokálnymi hráčmi mali brať toto na zreteľ. Spomeňme si na Hviezdu FM (predtým Rádio Nitra), N Rádio, Rádio Max, Rádio One, One Rock, One Retro...
Pri vypočutí žiadateľov by bol potrebný väčší prehľad, a keď nie prehľad, tak aspoň príprava. O tom, kto bude žiadať a čo bude žiadať, sa vie v slušnom predstihu. Ale späť k prehľadu. Nik z licenčnej rady si zrejme pri predeľovaní neuvedomil, že Trnavské rádio získalo dve nové frekvencie na rovnakej kóte, z ktorej už vysiela, čo spôsobilo celkom bizarný fakt, že teraz má celkom už tri frekvencie na tej istej kóte. Všetko navyše nízkovýkonné, ktoré na rovinatom juhu sa pri presúvaní ľahko degradujú. Áno, stanica nutne potrebovala frekvenciu s vyšším výkonom ako tú, čo využíva. 103,9 MHz, na ktorej Trnavské rádio začalo, má oficiálne len 100W a nová 106,2 MHz môže vyžarovať až 250W. Tretia trnavská frekvencia 93,4 MHz mala byť pri žiadosti vnímaná ako alternatíva v prípade nezískania lepšej 106,2 MHz, nakoľko má 150W, čo je ale stále lepšie ako 100W a nie je tak rušená z Rakúska ako aktuálna - 103,9 MHz. Udelením jednej z frekvencií, ktoré boli voľné, by Trnavskému rádiu pomohli, pre lepšie pokrytie to bola nutnosť, no priklepnutie tretej frekvencie na tej istej kóte bol prešľap, ktorý si členovia, ale ani nik zo zamestnancov Rady, čo sledovali vypočutie, neuvedomili. Zákon síce neporušili, ale sedia tam preto, aby rozhodovali tak, aby to malo nejakú hlavu a pätu.
Pri sledovaní záznamu z vypočutia a neskôr rozhodovania o jednotlivých frekvenciách nebolo možné ani pri prižmúrení oboch očí nabrať z neho pocit odbornej a fundovanej debaty (až na výnimku - p. Cocherová). Celé to pôsobilo skôr laickým odbitím povinnosti. Už v minulosti sme upozorňovali na fakt, že celý systém nominovania do RVR je zlý. Nominovať môžu organizácie, ktoré sa okolo médií ani nemihli a končia tam pedagógovia, umelci, ľudia z redaktorských pozícií, či ľudia, ktorých jediná práca je sedieť v rôznych radách za paušál, no od akejkoľvek ekonomickej či programovej reality sú absolútne odtrhnutí, prípadne tí, čo potrebujú mať istý mesačný príjem bez starostí a podobne - skrátka profesie úplne mimo. Hádzanie kockou o tom, komu čo prideliť alebo či dať/nedať pokutu, by ľahko mohlo mať podobný význam. Niekto by možno namietal, že pozícia redaktor/moderátor je dostatočná a fundovaná na podobnú pozíciu, lebo je z fachu. Ale nie je. Je to ako keď by o uvedení nového modelu automobilu, cene, vlastnostiach a jeho konkurencieschopnosti na trhu rozhodoval človek so skúsenosťou a prehľadom robotníka za pásom v karosárni bez akýchkoľvek iných znalostí, lebo veď robil v automobilke, tak “vie”. Veď ani práca televízneho redaktora nie je automaticky kvalifikáciou na post generálneho riaditeľa v televízii. Človek v licenčnej rade by mal byť úrovňou a prehľadom inde. Je jasné, že všetci členovia licenčnej rady nemôžu vedieť všetko, no mali by sa dopĺňať a argumentačne, prehľadom tvoriť jeden zmysluplný celok.
Rada navyše nerieši len rádiá, zaoberá sa prešľapmi v televíziách a jej budúcnosť by mala byť smerovaná k novým médiám, tak aj preto by jej štruktúra mala byť rôznorodá a nemali by tam chýbať mladšie ročníky. Význam rádia, ako média bude v čase prirodzene klesať. Určite by miesta v rade nemali byť obsadzované za odmenu. Prehľad by mal byť základom. Aj preto v minulosti získali licencie nezmyselné projekty, ktoré ani nezačali (a s tým, čo prezentovali, ani realisticky nemohli) ako Rádio Portus, ktoré malo vyrábať literárno-dramatický program na lokálnych frekvenciách, Rádio Hey ešte ako koncept československej hudby, Rádio Elán a podobne... Stačilo nasľubovať nemožné ľuďom, čo objektívne nevedia posúdiť, či je to realizovateľné. Veľakrát ale stačilo práve iba to - nasľubovať nemožné, aby to znelo lepšie ako iné projekty, a potom urobiť z toho niečo úplne iné - ako projekt Rádia Info, z ktorého sa neskôr stala Vlna. Pri rozhodovaní o frekvenciách ani jednotliví členovia v úlohe spravodajcov neprihliadali na ponuku v danom regióne, často evidentne chýbala predstava o reálnom pokrytí, konkurencii, či reálnosti zámerov, chýbal elementárny pohľad na rozdelenie frekvencií v sieti, aby sa z projektov ako Dobré Rádio nestala severoslovenská stanica vysielajúca z Bratislavy bez zmysluplného kompaktného pokrytia územia a podobne.
Takéto rozhodovanie naozaj nemá zmysel, lebo nie je ani o fundovanom posúdení kvality a reálnosti projektov, ani o logike ekonomickej, programovej, neskúma sa dostatočne pozadie jednotlivých záujemcov, členom evidentne chýba prehľad. Fungovanie v rade pre vysielanie a retransmisiu je pritom slušne platené, no výsledok tomu nezodpovedá. Z tohto pohľadu sa takáto regulácia a rozhodovanie javí skôr ako extrémne nekompetentné, značne subjektívne a orgán, ktorý by mal budiť rešpekt, ho ani mať nemôže, keď si ktokoľvek dá prácu a pozrie sa na vypočutia, či rozhodovania... A to pri verejnom móde sa už všetci zúčastnení kontrolujú. Môžeme si predstaviť ako vyzerá ten zvyšok rokovaní...
S prehľadom, váš
