Do problematiky kvót sa montujú všetci, ktorí majú pocit, že by mali zvyšku spoločnosti diktovať hudobný vkus a v živote nevideli jeden reálny, nie tendenčný hudobný test, či prieskum záujmu o domácu hudbu. Rozhodujú odtrhnutí od reality. Už pred časom mohli byť kvóty minulosťou, keby sa ministerka kultúry nezľakla po scestnej intervencii jej šéfa strany - ministra financií, ktorý teda okrem iného zjavne "rozumie" aj hudbe a rádiám.
Plénum parlamentu sa má opäť v rámci prerokovania nového zákona o mediálnych službách zaoberať otázkou návrhov, ktoré chcú prepočítavať povinný podiel domácej hudby. Zákonom dané pravidlá nám už nejeden piatok krivia (slušne povedané) domáci éter. Jeden z návrhov, ktorý by mal zmierniť existujúci stav, je od poslankyne Sme rodina - Moniky Péter. Ten má rozdeliť deň na dvojicu pasiem, a to od polnoci do obeda a od obeda do polnoci. V oboch by malo byť u súkromných rádií 25% domácej hudby a u verejnoprávneho rozhlasu 35%. Pre rádiá by to malo tú výhodu, že domácu hudbu by mohli vytlačiť do offtime, keď počúva minimum ľudí a stanice by si nekazili lepší vysielací čas hudbou, ktorá by inak neprechádzala cez bežné testovanie. Treba spomenúť, že strane Sme rodina šéfuje Boris Kollár, ktorý je aktuálne vlastníkom Fun Rádia a Rádia Vlna, a zrejme aj preto prišiel odtiaľ tento návrh, ktorý by mal aspoň zjemniť existujúci - pre rádiá i poslucháčov nevyhovujúci stav.
Aktuálny stav ale teší ochranný zväz SOZA a vybraných interpretov, ktorí pri nedávnom pokuse o zrušenie prišli vyplakávať. Juraj Čurný, ktorý lobuje za interpretov a zastupuje SOZU sa obáva, že sa podiel domácej hudby v hlavných vysielacích časoch po aplikovaní spomenutého návrhu výrazne zníži, a preto chce, aby sa zaviedli časové pásma od 06:00 do 18:00 a od 18:00 do 06:00. Rád by bol aby do hlavného, t.j. denného vysielacieho času vliezlo 20% domácej hudby, pre verejnoprávne stanice aspoň 30%, pričom ďalších 5% by si vysielatelia “láskavo” mohli doplniť v tom druhom čase. Ľahko sa mu hovorí, keď on rádiám neplatí ani účty za šírenie signálu, ani ďalšie náklady spojené s vysielaním. Mimochodom… Keď SOZA podobné nezmysly požaduje, nebolo nezmyselné, aby sa rovnakým percentuálnym podielom podieľali aj na nákladoch spojených s vysielaním? To by teda za týchto okolností mohlo do toho zákona pribudnúť tiež. Keď už “regulujeme” a schvaľujú sa nezmysly - ďalší navyše (ekvivalentný) by sa tam vošiel… Veď peňazí majú dosť.
Prípadne by si to SOZA mohla vyskúšať na vlastnej koži. Teraz je v aktuálnom výberovom konaní voľných dostatok frekvencií. Môžu si urobiť rádio len s domácou hudbou. To by ale pozerali, koľko ľudí by takýto nezmysel počúvalo. Diktovať áno, niesť náklady nie… a ešte si nechať zaplatiť za hranie hudby, ktorú hrať nechceš. Nie je to choré? Už tu pritom bolo Rádio Hey len so slovenskou a českou hudbou. Malo mizernú počúvanosť až nakoniec celý projekt skrachoval. SOZA by si to ale asi mohla dovoliť, aby peniaze v nákladoch spláchla do kanála.
Keď to prenesieme do iných oblastí, tak je to ako keď by sme pánovi Čurnému navrhli, že 25 až 35% oblečenia, ktoré má na sebe cez deň, musí byť slovenskej výroby a je jedno, či sa mu páči strih, vzor, farba, cena a bude si to chcieť kúpiť a obliecť alebo nie. V primetime by si zasa večer mal pozrieť slovenský film, ktorý už ale x-krát videl, lebo nový slovenský nie je k dispozícii každý deň, prípadne nejakú nezaujímavú alternatívnu blbosť - ale veď domácu, no veď prečo nie… Nemal by sa pozerať na aktuálny a nový americký trhák, lebo ten by podľa jeho optiky bolo dobré zaradiť niekde po polnoci a primetime otapetovať domácim… A samozrejme, obedovať a večerať ideálne v slovenských reštauráciách bez ohľadu na to, či varia dobre, najlepšie opäť denne, aj keď to už bude liezť krkom. Veď načo byť kozmopolitní, keď môžeme byť spiatočnícki. Keď kúri plynom, tak i teraz mal mať aspoň 25 až 35% slovenského plynu - nevadí, že ho tu nie je dosť. A podobnými absurditami by sa dalo pokračovať…
Čudujete sa ako je to absurdné? Áno je. Ako celé kvóty a otázka, ktorá tu už dávno nemala byť, pretože záujem o čokoľvek v každej oblasti prirodzene reguluje trh. Všetko ostatné ho deformuje. Keď niekto bude vyrábať niečo, o čo nie je záujem, nemôže predsa diktovať niekomu ďalšiemu, navyše súkromnému subjektu - kúpiš a zaplatíš povinne toľko a toľko. Ak bude dostatok dobrej domácej hudby, ktorá obstojí na otvorenom trhu so zahraničnou produkciou, rádiá jej budú hrať viac, organicky a aj bez príkazov.
Celá debata o povinnej regulácii v tomto smere je zvrátená. Má len pár víťazov - SOZU a zadkolezov, ktorí jej vystavujú faktúry, robia to vo svojom osobnom (nie verejnom) záujme. No výrazne viac má porazených - rádiá a poslucháčov. Rozhlasové stanice by predsa poslucháčom neponúkali niečo, čo sami nechcú. Takto musia. Tvrdiť, že poslucháčom kvóty vyhovujú, je obyčajne tendenčné klamstvo, ktoré rádiám ubližuje a nahráva novým, neregulovaným spôsobom konzumácie hudby.
