Momentálny rozruch okolo kvót, ktoré sa snažia do rádií pretlačiť domáci interpreti, má jeden hlavný dôvod, a to zarábanie bez starostí. Ako celý model funguje? Rádiá platia peniaze za odohrané skladby SOZE, ktorá následne podľa hrania jednotlivých interpretov rozdeľuje peniaze (teda tak by to malo byť, no do gazdovania tejto organizácie nik nevidí a roky je to tabu). Interpreti zarábajú teda i vtedy, keď doma ležia so založenými rukami a stanica pustí ich skladbu. Okrem toho viac hrania a väčšia popularita znamená i viac ľudí na koncertoch, predaných tričiek, albumov a ďalších drobností okolo daného hudobníka. Pre nich je to maximálne výhodný deal. Zarábajú niekoľkonásobne. Keď ich rádiá nechcú hrať viac, lebo ich hudba za veľa nestojí, tak si povedali, že je treba tlačiť na povinné hranie ich “hitov”.
Pozrime sa na to inak
Možno si mnohí spomenú na obdobie ani nie v tak dávnej minulosti, keď sa interpreti bránili youtube a na koncertoch boli zakázané fotoaparáty. Tá doba sa už dávno pominula a všetci pochopili, že každé foto zavesené na sociálnej sieti, každý lajk, každé video na Youtube = reklama. Áno, reklama, ktorá by inak musela byť platená a takto je zadarmo. Ak by interpret chcel promo na svoj koncert v televízii alebo klasický rozhlasový spot, musel by zaň zaplatiť. Vysielanie skladby je v podstate promo interpreta, pomáha vypredať koncerty, predávať všetko, čo je s interpretom spojené a rádiá za to ešte platia. Akú to má logiku? Tu narážame na dvojitý meter. Skladba, interpret a všetko okolo neho je produkt. Vysielanie proma na produkt je v podstate reklama. Prečo by rádiá za to, že mu pomáhajú naplniť štadión pri koncerte ešte mali platiť? To, čo interpreti kedysi pochopili pri fotení na koncertoch, zdieľaní na sociálnych sietiach a pri Youtube, budú musieť zrejme časom pochopiť i pri rádiách.
A je tu ešte jedna absurdita. Interpreti chcú hrať viac svoje skladby, aby mali plnšie štadióny, aby sa viac tvorilo a mali viac tantiémov. Nemôže to byť výhodné pre jednu stranu. Nemali by mať potom rádiá tantiémy z vypredaných štadiónov? Veď je to i vďaka nim. Doba sa mení a niekto by to mal začať chápať. Dôsledkom zastaralého myslenia interpretov i vydavateľstiev a honby za poplatkami z poplatkov je zánik mnohých vydavateľstiev - jednoducho sa neprispôsobili dobe. Za málo chceli veľa a ideálne ešte viac. Zachraňujú ich inovatívne riešenia tretích subjektov, ktoré to pochopili už dávno - Spotify, Deezer a podobne. Vydavateľstvá s tým pritom mohli prísť samé. Dnes už v USA stanice neplatia za hranie starých skladieb od Beatles a podobne. Je choré zarábať na jednom autorskom diele donekonečna, i desiatky rokov po vytvorení. Je len otázkou času, kedy sa to začne meniť intenzívnejšie. Nemôže byť hranie v rádiu výhodné len pre interpretov, a to tanitiémami či vypredanými koncertmi. Je čas, aby začali všetci zúčastnení v tomto kolotoči chápať, kto, komu a čo prináša. Nakoniec i taký Maťo Ďurinda by mohol zobrať kalkulačku a začať rátať cenu 30-sekundového spotu na Rádiu Expres v prime-time, aby zistil, koľko stoja povedzme 4 minúty jeho skladby, ak by sa vysielala ako reklamný spot...
Ďalšia negatívna stránka regulácie je, že tradičné médiá, a to aj rádiá, majú stále tažší boj s novými médiami a neregulovaným internetom, ktorému sa budú čoraz zložitejšie brániť, keď bude regulácia výraznejšia. Trendom by mal byť opak - regulácie menej a nechať to viac na trh, ktorý ukáže, čo chce. Zatiaľ to vychádza jednoznačne. Kvóty pomôžu interpretom a ublížia rádiám a poslucháčom, ktorí budú hľadať iné zdroje hudby a dnes to nie je problém. Koho je teda viac? Tých, ktorým kvóty pomôžu, alebo naopak? Odpoveď je jednoduchá: v prípade ich schválenia by mal štát byť schopný kompenzovať súkromným staniciam ušlý zisk, nakoľko špeciálne stanice pre mladých poslucháčov určite stratia.